Ultra Blog

Blog pre ultrabežcov...

  • Domov
    Domov Toto je miesto, kde môžete nájsť všetky príspevky v blogu na celom webe.
  • Rubriky
    Rubriky Zobrazí zoznam kategórií z tohto blogu.
  • Tagy
    Tagy Zobrazí zoznam tagov, ktoré boli použité v blogu.
  • Kto bloguje?
    Kto bloguje? Hľadať svojho obľúbeného blogera na tomto webe.
  • Tímové blogy
    Tímové blogy Nájdite svoje obľúbené tímové blogy tu.
  • Prihlásenie
    Prihlásenie Prihlasovací formulár

Osamely bezec

Pridané od dňa v Napísali o nás
  • Veľkosť písma: Väčšie Menšie
  • Počet zobrazení: 7190
  • 0 komentárov
  • Prihlásiť sa k odoberaniu noviniek a aktualizácií
  • Tlačiť

pri upratovani Pc som nasiel jednu zo starych uvah, preco vlastne beh, tak nech sa paci: …zase som sám, sedím vo svojej chatke, kamaráti odišli, v trojici sa nám vyvinula spontánna párty. Čo to pogrilovali, pivko chutilo znamenite….
Je polnoc, už nezapínam žiadneho pokroveho klienta, zaviazal som sa, že si stanovým pravidla…, jedno z nich nehrať unavený a negamblit. Namiesto toho sa snažím rozpamätať čo mi pri včerajšom tréningu vírilo hlavou. Predovšetkým to bola radosť z toho že som von, opäť vo svojom živle, nespútaný spoločnosťou a jej pravidlami. Najdôležitejšia rada pri behaní: … nemyslite na to, že beháte…. Popri tom mi prebiehali hlavou myšlienky, bol to námet na perfektný článok, trošku autobiografie, bez známky samochvály, trochu filozofie, ktorú nenávidím, citáty z knihy ktorú som prednedávnom dočítal.
Chcem sa podeliť s priateľmi o to prečo behávam, chcem im poradiť ako trénovať a pritom sa usmievať. Vlečiem sa lesom konštantnou rýchlosťou 12km/h, pristihnem sa ako sa pri tom škerím, ale zrazu všetko dookola dávam zmysel, všetko do seba akosi zapadá. Po práci, som na krátko vyložil nohy na stôl a rozhodol sa že sa pôjdem prebehnúť. Zapálený palec na nohe sa ako tak zahojil, snáď prekonám bolesť návalom adrenalínu… Keď som sa obliekol, a zbehol na ulicu, zrazu si pripadám ako zblúdilý teplý futbalista s malým ruksakom na chrbte. Obtiahnuté termoprádlo, kompresné podkolienky vzbudzujú u pár okoloidúcich zjavne zmiešané pocity. Zastavujem po 50 metroch, na semafore svieti červená a GPS sa ešte stále kalibruje. Zasvieti zelená, prebieham cez cestu, chodníkom okolo nemocnice, popri transfúznej stanici, pomedzi budovy ubytovne, zdolávam prvý kopček, ktorý sa stal mojím fartletovým warm up – om a strácam sa v lese. Cestičky som tu prebrázdil krížom krážom. V hlave sa mi miešajú slová jednej piesne: …it’s a wonderful life…, s niečím, ako satelitným náčrtom mojej trasy, ktorá sa v mojej hlave ešte len rodí, stále neviem ako dlho pobežím. Je to akoby som sledoval americký film, vôbec nevnímam že bežím. Poznám zachádzky, odbočky ktoré nasledujú, a náhodne si ich vyberám, moja trasa sa ešte stále rodí, môj mozog je zamestnaný frázou z knihy: ”… svoje telo musíte šokovať, keď beháte stále to isté, telo zlenivie, nebude progredovať.” Po 5 km si dávam malú prestávku aby som sa napil a očistil okuliare a upaľujem ďalej, s menšou obmenou je to moje stabilné kolečko, vraciam sa na miesto prestávky, odpíjam z ionťáku, GPS ukazuje okolo 600 nastúpaních výškových metrov. Púšťam sa teda ďalšou odbočkou na ďalšom rázcestí mám už za sebou 1000 výškových a 2 km do ďalšieho. Valím sa, prebehnem cez cestu dostávam nápad. O 2 km je parkovisko, kde parkujem každú voľnú chvíľu počas zimy, aby som uspokojil svoju športovú dušu a obúvam za mínusových teplôt a dostatku snehu bežky. Tento krát to vyskúšam aj v botaskách. Okolie vyzerá, zrazu inak. Som zvyknutý na bielobu, teraz les ukazuje celu paletu farieb. Je navyše skoro pol ôsmej a západ slnka farbí oblohu. Obehnem jedenkrát kopec, križujem lyžiarsky vlek. Keď si opäť robím prestávku na občerstvenie som asi v polovici cesty naspäť. Aplikácia ukazuje 17 zdolaných kilometrov. Chcem odfotiť tu nádheru naokolo, tu iphone rázne protestuje a ako už mnohokrát predtým, jednoducho sa vypne a nejde nakopnúť. Ešte že hodinky od Garminu s GPS fungujú spoľahlivo a ja si svoj dnešný výkon môžem zmerať. Počas návratu rozmýšľam nad ďalšou múdrosťou z knihy: … bežte tak rýchlo aby ste pritom ešte dokázali rozprávať!” Ale ja som tu predsa sám, nemám sa s kým porozprávať. Posledné kilometre zbieham nastúpané metre, cítim to v stehnách ale pristihujem si ako si pri tom popiskujem. Keď sa ocitnem pred svojim vchodom GPS ukazuje niečo cez 25km a čas 2,5 hodiny behu. V podstate som zo dňa na deň zvýšil laťku a prešiel z priemerných 12km na minimálne 25km. Nemusel som zrýchliť ani spomaliť, po behu som necítil väčšie bolesti ako predtým. Bezprostredne po behu ma dobiehajú denne povinnosti a ja rozmýšľam ako im zase zmiznúť z dohľadu.... ps. o tom ako mi na ST140 chceli ukradnut auto a preco som vlastne nedokoncil Vam snad napisem nabuduce... Matej ;-)

0

Komentáre

  • Zatiaľ neboli vytvorené žiadne komentáre. Buď prvým, kto napíše komentár

Napíšte svoj komentár

Host streda, 21 august 2019