Ultra Blog

Blog pre ultrabežcov...

  • Domov
    Domov Toto je miesto, kde môžete nájsť všetky príspevky v blogu na celom webe.
  • Rubriky
    Rubriky Zobrazí zoznam kategórií z tohto blogu.
  • Tagy
    Tagy Zobrazí zoznam tagov, ktoré boli použité v blogu.
  • Kto bloguje?
    Kto bloguje? Hľadať svojho obľúbeného blogera na tomto webe.
  • Tímové blogy
    Tímové blogy Nájdite svoje obľúbené tímové blogy tu.
  • Prihlásenie
    Prihlásenie Prihlasovací formulár

Beskydská Sedmička - Smiech ma prešiel

Pridané od dňa v Užitočné informácie
  • Veľkosť písma: Väčšie Menšie
  • Počet zobrazení: 9300
  • 1 komentár
  • Prihlásiť sa k odoberaniu noviniek a aktualizácií
  • Tlačiť

„A ty čo ešte bežíš do konca roka?“, pýta sa ma na prelome júla a augusta Peťo Cisár, hneď potom, ako sme spolu s kamarátmi v krčme založili občianske združenie SLOVAK ULTRA TRAIL. „Už len Prešporský Ultra Trail koncom októbra. To mi s Transvulcania a STEFANIK TRAIL na prvý ultra rok bohato stačí“, odpovedám.

ČESKÍ „HOROLEZCI“ – SOM TO JA ALE FRAJER

Už dlho som nebol na pive. Fakt dlho… Na stole je tretie orosené. Partiu tvorí Slavo Glesk, Rado Harach a Vlado Ravinger, ktorý vyzvedá. „Rado, to čo bolo na tej Nízkotatranskej Stíhačke tento rok? Ste tam mali dajáky úraz, či záchrannú akciu?“ Smejeme sa, pifko chutí, robíme si z „horolezcov“ žarty. „Né, Vlado, oni sa ťahali. Vraj to pomáha, keď si slabšieho z dvojice na lano cvikneš“, odpovedám. „Neboli sme na to vôbec pripravení, tak sme ich nediskvalifikovali. V pravidlách to nebolo zakázané“, vysvetľuje Rado. Mne už viac nebolo treba. „Jasné, že to pomáha, veď je to odrb! Keď som videl v telke zábery z Bé Sedmičky, hneď som vedel, že to na Štefánikovi zakážem a tak som aj urobil!“ Dlho som nebol na pive. Hádam aj rok…

VERBOVAČKA

„Ty počuj, keď už o tom hovoríme. Nechcel by si tú Beskydskú Sedmičku tento rok zabehnúť?“, obráti sa na mňa Peter. „Né, Peťko, na to ja nemám nervy a ani natrénované. Mne sa najlepšie beží samému. Idem si svoje a ods..em si to v tom lese radšej sám. Nízkotatranskú by som rád šiel, ale to budem musieť mať inak natrénované. Cez Čertovicu sa ja dostanem skôr v mixe ako v mužskej dvojici.“ Peter to nevzdáva: „Aha, dobre na to ideš cez tú babu! Ja by som o jednej voľnej ženskej na tú B7 vedel!“, vycerí zuby, šibalsky zažmurká a pokračuje. „Eva Zborníková. Je super a prišla o parťáka, vraj nejaké zranenie, hľadá dakoho.“

„Kokos Peťko, ja som teraz úplne mimo. Šak som aj pribral, hen. Fakt som chcel ísť ten Prešporok až v októbri a mať pomalý nábeh v tréningu…“ Peter ma už tlačí do kúta a nedáva mi vydýchnuť. „Evka prišla minulý týždeň s Petrou Mückovou na Týnišťských šlápotách rovnako do cieľa na prvom mieste. Šak Petru si na Štefánikovi dal, nie?“ „No to hej, šak som pred ňou utekal jak čert pred krížom. V cieli to nakoniec nedopadlo zle. Koľko je tá Bé Sedmička?“ Éj už je zle! „Ani nie sto kilákov a cez päť tisíc metrov stúpanie! Nebój, bude fakt super, trochu sa ponaháňame.“ Provokatér jeden, dostal ma. Debata prúdi ďalej, zapisujem si Evkine celé meno, že sa zajtra pozriem na jej facebookový profil. V hlave sa mi rozbehol kolotoč, kalendár, siréna trúbiaca na poplach, no skrátka ultra budíček aký vám môžu podstrčiť len ultra kamaráti.   

NO TAK SA UKÁŽ, EVKA

GSM signál v krčme nebol, ale na ulici a v taxíku áno. Skôr než som vyplatil taxikára, uzavrel som prvé lustračné kolo. Drobné divča. Tie sú najhoršie, pomyslel som si. Pozrel som jej fotky. Je to samé „kolo“, samý neoprén. Do cieľa s Petrou dobehla bez paličiek. Fúha, kto je toto? Čo sa ten Peter, zbláznil…?! Šak ona má len 30 rokov a ja o osem viac! To budem za čistú knedlu, ak sa na toto dám! Idem rýchlo spať. Zajtra to kuknem ešte raz, ale vôbec sa mi to nezdá.

Na druhý deň som si povedal, že to na Evku skúsim bez obalu a poviem pravdu o mojej aktuálnej kondičke. Možno keď jej poviem, že nemám moc rád ukecané baby na trase, cúvne. Nič nepomáhalo. Evka bola so všetkým v pohode. Povedala, že ona rada kecá stále, ale že ak si to nebudem želať, vie byť aj ticho. Veľkým prekvapením pre mňa bolo zistenie, že aj ju pred časom takto isto Peter Cisár nalomil. Doslova nám do hláv implantoval myšlienku, že by sme spolu mohli byť úspešní. Peter doslova povedal: „Mohli by ste byť aj do piateho miesta.“ Tak sme si nakoniec (dlho to netrvalo) povedali, že to teda spolu skúsime. Znovu som v sebe pocítil ten vzácny protichodný ultra silný pocit. Ovládla ma veľká radosť a panika zároveň. Telu a hlave ostal už len  mesiac aby sa dali dokopy.

VAROVANIE PRED ŠTARTOM

Veľmi pekne ďakujem Petre Mückovej a Zuzke Urbancovej, ktoré nám prepustili registráciu. Požiadal som svojho otca, aby nás na pretekoch sprevádzal. Predsa len jeden zo scenárov po pretekoch bol odchod autom na Kysuce a nocľah na chate v Turzovke. Spoľahlivý šofér, morálna podpora a obetavá zásobovacia stanica na trase by sa veľmi hodili. Vedeli sme, že občerstvovačky budú bez piva a koly a tak sme si nejaké to nealko a zázračnú čiernu vodu s kofeínom naložili do auta.

 

b2ap3_thumbnail_VLAK-FUN-1.jpg

Peter Cisár, ostrieľaný to ultráš, robil okolo seba pohodovú atmosféru od prvého momentu. S Evkou sme sa vo Frenštáte zvítali a onedlho sme už mierili k pristaveným vlakom smerujúcim do Třinca. Prišiel prvý signál, že by nemuselo všetko ísť tak hladko ako som si prial. Zatiaľ čo Peter si pred pretekmi šupol dva endiarony, ja som vyhľadal tiché a čisté WC a prosil pána boha, nech mi dá trochu kľudu a pohody na to, čo som túžobne, no bezvýsledne, očakával. Nič to, vo Frenštáte mi nebolo súdené, snáď sa podarí v Třinci tesne pred štartom. A nič. Ani po veľkej káve nič. No tak paráda, povedal som si. Toto som už zažil na jar na Transvulcanii. Poriadne som sa tam vytrápil a všetko si vyniesol až na vrchol sopky, kde sa moje trápenie po 55 kilometroch konečne skončilo a odľahčený som ďalších 20 kilometrov, na môj štandard, letel a dobiehal zameškané. Na Beskydskej sa ale to šťastie v nešťastí nemalo zopakovať.

TAK POĎME NA TO

b2ap3_thumbnail_2014-09-05-22.29.02.jpg

Na štarte sme sa stretli s kamarátmi, Petrou Mückovou, Patrikom Hrotekom a Ivanom Mudroňom. Posledné želania všetkého dobrého a už sa odpočítava štart. Z televízie viem, čo nás v tejto chvíli čaká. Tatra Karla Loprajza, za ktorou pobežíme von z mesta, obrovské mraky efektného dymu a do toho oslepujúci stroboskop. Našli sme si miesto takmer na štartovej páske. Päť, štyri, tri, dva, jedna,… Dym zasmrdel a stroboskop sa zbláznil. Vyrazili sme. „Do prdele, hovno vidím!“ vyhŕklo zo mňa. Vtom ma Evka schytí za ruku a ťahá ma cez ľudí dopredu. „Fúha, tu sa dnes bude závodiť, tuším!“ a už radšej nerozmýšľam a držím Evino tempo. Dym opadol, zástup bežcov pomaly tíchne a už si každý ladí to svoje natrénované. Je dobré, že pred tou 90 kilometrovou húsenkovou dráhou sa na štarte dá slušne na rovinke rozohriať.

b2ap3_thumbnail_P1020841.JPG

Prvý kopec. Zisťujem, ako sú na tom moje nové ultra ľahké botky Montrail FluidFlex. Tráva nekĺže, všetko drží ako má. Sú naozaj ľahučké. S Evkou toho teraz v úvode veľa nenarozprávame. Vychádzam z toho, že som určite pomalší a menej trénovaný ako ona. Idem si teda podľa seba, dúfajúc, že Evku príliš nezdržujem. Výstup na Malý Javorový je pomerne rýchlo za nami. Na vrchu sa na moment obzriem a vidím veľkého hada vyskladaného s drobných svetiel čeloviek. Nádhera, poézia. Teší ma, že sme relatívne vpredu. Nemusíme sa nikomu prispôsobovať ani uhýbať, umožňuje nám to nájsť si ideálny priestor a tempo na zbeh, ktorý nás o chvíľu čaká. Ale pred tým ešte jedno mierne stúpanie na Veľký Javorový, kde prichádza ďalší signál z úst mojej pracovitej parťáčky, ktorá s úsmevom v hlase poznamenáva: „Tak pojďme! Co si teď nenaběhnem, to už nedoběhnem!“ a vyrazila cez chlapské dvojice pred nami. No pekne! Tak toto dnes bude ešte veľká sranda, pomyslel som si a poslušne som pridal, tušiac, že už o chvíľu bude zbeh, pri ktorom si hádam trochu vydýchnem. 

ORIENŤÁK NA ÚVOD

Konečne „padák“ valíme s ostatnými dole. Svah je naozaj strmý. Toto nás dnes čaká ešte mnohokrát. Snažím sa šetriť svaly maximálnym skrátením kroku a čo najrýchlejšou frekvenciou. Ide to. Bežíme za ostatnými, cesta nám príde logická a na odbočkách si všímame reflexné šípky. Ale zrazu prúser. Ocitli sme sa asi v 30 člennej skupine, ktorá zakufrovala. Stratili sme cestu, chodník skončil a pod nami je mix zrúbaných stromov, malinových kríkov, vratkých kameňov a lístia. Niekto v chaose hovorí, že to je stará minuloročná trasa, iný zas tvrdí, že to má v GPSke a treba tade ísť. Nám s Evkou je jasné, že sme sa nechali napáliť a bude nás to stáť dosť síl, kým sa z toho dostaneme. Nikomu zo skupiny sa ale nechce otočiť a stúpať a tak hučíme dole tým svahom hlava, nehlava. Modlím sa, aby sa nám nohy nezasekli medzi husto pováľané stromy. Zdá sa mi to večnosť, ale je to asi len 5 minút, kým som zase na nejakom chodníku. Nemám ani šajnu kde sme. Mám na rozdiel od Evky paličky, takže som na chodníku o poznanie skôr. Evka má čo robiť, aby ten príkry kopec zliezla bez ujmy. Dostávame sa na koniec blúdiacej skupinky a snažíme sa s ňou nestratiť kontakt. Na lesnom chodníku sme ale obaja natoľko rýchli, že sa opäť dostávame takmer na čelo zblúdilcov. O chvíľu je to tu zas. Tá istá chyba. Zas stojíme za nejakou odbočkou medzi vyvrátenými koreňmi v zemi nikoho. Čumíme dole na ďalšie polámané stromy. Náš GPS predák sa dušuje, že to fakt musí byť ono. Neviem, či vybral kratšiu cestu ako bola tá oficiálna, tá však ale určite nebola perfektne vyznačená, pretože po pretekoch sa dozvedáme o ďalších mnohých blúdiacich skupinách, ktoré sa na úvod roztratili pod Veľkým Javorovým. Viem určite, že terén, ktorý vybral náš GPS „guru“ je riadna komplikácia a obávam sa, že na úvod získanú pozíciu už asi nadobro stratíme. Pri zostupe do Řeky ešte preskakujeme nejaký elektrický plot, nastražený na pasúce sa kravy. Už vidíme miesto, kde lídri začínajú šliapať opäť kolmo do strmáku. Zbehli sme dole, napili sa ionťáku a hybaj za nimi v smere, ktorý nám ľudia na stanici ukázali.

Vystúpali sme hádam sto výškových metrov, keď sa pod nami ozvalo asi 10 hlasov kričiacich na všetkých nás v kopci: „Dólú, pojďte dólú!“ Kričia a neprestávajú. Ale to už som sa vážne nasral! „Vy jděte do pr…e!“ pomyslel som si. Veď sme videli, že sem všetci smerujú. Na občerstvovačke nás posielali do tohto kopca a teraz sa máme vracať?! Ľudia pred nami hovoria, že videli aj šípku a tak stúpame ďalej. Strmý svah preťala cesta. Nevidím žiadne značenie niektorým z troch smerov. Zas nám neostáva nič iné ako nasledovať tých, čo sú pred nami. Už na to kašlem, nervozita z blúdenia ma opúšťa, veď nemám na výber. Aj Evka je už asi s osudom zmierená. Aspoň na chvíľku to tak vyzerá. Upriamim pozornosť na seba a kontrolujem životné funkcie, ako sa na správneho ultráša sluší a patrí. Zisťujem, že som opäť zatúžil ísť na „stranu“ zhodiť pár nadbytočných dekagramov do trávy, ale telo nie a nie sa uvoľniť. Viem, že ak sa to nezmení, môže to mať už čoskoro na psychiku aj fyzičku veľmi negatívny dopad. „Ako viete, že ideme správne?“, volám na tých, ktorých pred sebou dobiehame. Z ľavej strany z lesa sa učupený chlapík so zeleným dresom s nápisom „Oravaman“ ozýva: „Jó, určitě je to správný směr.“ „Ty kokso brácho, jak ja ti teraz závidím!“, pomyslel som si a pustil sa poslušne za Evkou. Tá už bola riadne vytočená z toho (ne)značenia trasy. Poriadne chlapsky nadávala a to ma paradoxne ukľudnilo. Poznáme sa len pár hodín a každá nová informácia o správaní parťáka je veľmi dôležitá pre celkovú pohodu. Jej nadávanie bol pre mňa signál, že sa dnes na nič nebudeme hrať a sme v tom celom ultra chaose spolčene až po uši.

DRUHÁ ŽENSKÁ!!!

Stúpame na Ropicu. Konečne jasné značenie. Zástup bežcov sa mierne naťahuje. Podľa relatívne malého počtu ľudí usudzujem, že sme v prvej tretine, možno štvrtine štartového poľa. Lavína tiel nás teda zatial nezhltla. Šlapeme do toho, ešte sme plní energie. Už sa viac rozprávame, to blúdenie nám rozviazalo jazyky. Pred nami som zbadal ďalšiu dvojicu. Tentokrát ale mixovú a tak sa snažím odhadnúť ich sily. Blížime sa a postava vpredu sa za nami stále častejšie obzerá. Neskôr zisťujem, že to je žena, kto má z tej dvojice evidentne viac síl. Chlap zažíva prvú krízu, asi to na úvod prepálil. No tak si ho pekne pozriem, pretože presne toto ma čaká možno už čoskoro. Cítim, že je im to ľúto, že cez nich ideme. Sú zo SPORT kategorie ako my. O to viac pridávam, nech ich ani nenapadne zavesiť sa na nás. Ale chalan evidentne sledovačku nemá v pláne a o chvíľu  ich už nevidíme ani nepočujeme. Cestou na vrchol nás predbieha pár mužov, ale to je nám fuk. Prišli sme na prvú časovú kontrolu kde sme úplne sami. V tichu a tme Evka zožne kompliment: „Jó, jste supér, zatím jenom druhá ženská!“. „Čoooo?! To fakt?!“ Nechce sa nám to veriť. Evka sa lúči s humorom a úsmevom na tvári: „To jste mu měli co říct, teď mne bude honit ješte víc!“ „No tak to určite, moja! Je nad slnko jasnejšie kto z nás dvoch tu dnes v noci koho naháňa.“ Fakt je ale ten, že som sa nejak odvážne pustil do nasledujúceho zbehu. Ešte to chvíľu s Evkou preberáme. Nie celkom tomu rozumieme, ale teší nás to a aspoň na tú chvíľu si to fakt užívame. Počítame zmiešané dvojice, ktoré išli pred nás hneď na štarte a naozaj si spomíname už len na jednu dvojicu, ktorú Evka vyhodnotí na „jinou ligu než jsme my dva“. Ja ale viem, že tých „iných líg“ sa za nami ženie ešte neúrekom.  Eufória ma berie, endorfiny už tryskajú, rozpažil som ruky a trošku si radostne ujujúkam pri zbehu do tmy.

OTRAVNÝ TRAVNÝ

V Morávke nás čaká prvá občerstvovačka s jedlom. Stretávame Paliho, môjho otca. Evidentne nás nečakal. Vyvalený na mňa pozerá: „Detičky a vy už ste tu?!“ jediná veta, na ktorú sa udivený zmôže. Sily ešte sú. Dávam si ionťák, dopĺňam vodu, jem melón a dva polbanány. Z pripraveného kopečku soli neujedám, mám vlastné soľné tablety, ktoré si od začiatku dávkujem každú celú hodinu. Po asi dvoch minútach prestávky už hľadám moju bežeckú polovičku: „Kde je tá moja baba?“ pýtam sa otca a  uvedomujem si, že teraz som to naozaj ja, kto tlačí na tempo. Fakt som to druhé miesto ani vo sne nečakal a chcem si to ešte chvíľočku užiť. Zbadal som Evku s kelímkom cereálií v ruke. Tá mi rukou ukazuje, že ešte je. A tak sa už aj ja trochu ukľudňujem a v duchu si nadávam, kam sa to ja, kancelárska krysa, pechorím. Vedľa mňa spovedá redaktor a kameraman jedného z bežcov: „Na čem dneska šlapeš?“ Tá otázka mi v ten deň znela v hlave ešte mnohokrát. Evka už je ready, lúčime sa s otcom a vyrážame. „Tenhle kopec nemám ráda. Pro mne je ten Travný fakt otravný. Když sem to běžela minule, šli jsme to z opačné strany a tam to stoupání nemělo konce.“ Snažím sa ju povzbudiť: „Neboj, teraz zhučíme dole ani nebudeš vedieť.“ No ale to sa najskôr na ten krpál musíme vyškriabať. Šupol som si tabletu CARBOnex na dodanie energie a už sme v kopci. Stále ešte vládzem, povzbudený situáciou, snažím sa šliapať rovnomerne a presviedčam sám seba, že to tempo nie je nijak závratné, vlastne je úplne normálne. V polovici stúpania cítim, že mi už poriadne vyhladlo a žalúdok potrebuje pomoc. Varovali ma, že na B7 nie je takmer až do konca žiadne slané jedlo. Všetko len nasladko a na polievku bolo ešte príliš skoro. Zbalil som si teda moje obľúbené a odskúšané zemiakové lokše so syrovými korbáčikmi. Evka je za mnou, neprosí si. S chuťou sa do lokše zahryznem a v tom momente ma strašne naplo. Udržím sústo v ústach a skúšam žuvať. Naplo ma druhý, tretí raz a hneď to aj ide za pochodu z úst. „A je to tu!“, začal som si nahlas nadávať, aby aj Evka vedela ako na tom som. „Dement som úplný, kam sa to serem! Šak som to tak prepálil, že sa mi grcať chce! A to stúpame len do tretieho z osmých kopcov! Úplný idiot!“ Evka to nejak moc nekomentuje. Boh vie, čo si vlastne teraz myslí. Lenže cesta je ďaleká, žalúdok vylágrovaný a ja musím do seba čím skôr dostať nejaké kalórie v podobe stravy, inak príde koniec. Skúšam to ešte raz s tou lokšou. Tentokrát si odždibujem kúsky, ktoré by aj akvárijová rybka prehltla. Snažím sa ako sa len dá, ale za ďalších 5-10 minút som zjedol asi pol normálneho sústa. Odpor k lokši rastie a neviem to zmeniť. So zlosťou ju teda odhadzujem a ponechávam srnkám. Neviem, či je moje rozhodnutie správne, ale teraz v tom mám jasno. Ak sa raz dogrcám, už ten žalúdok nereštartujem. V stúpaní spomalím, vydržím ten hlad ešte dolu kopcom, veľa energie už nespotrebujem. Na občerstvovačke sa dotlačím banánmi, požiadam otca o pivo a kolu. To mi vždy doteraz so žalúdkom pomohlo. Zvládam prehltnúť soľné tablety a vodu pijem v pohode. Udalosť s lokšou ma celého rozhodila. Ešte nikdy ma žalúdok nezradil, ale ešte nikdy som takto neprepálil úvod. Dobre mi tak, aspoň sa zase niečo učím. Ďalšia ultra lekcia na seba nedá dlho čakať. Spomalili sme a mne začína byť poriadna zima, dokonca mám pocit, že chlad mi začína signalizovať príchod kŕčov do lýtok aj zadných stehien. „A, boha, toto je zas čo?!“ Hlásim Evke aktuálny stav a je jasné, že na vrchole pri časovej kontrole musia trencle dole a dám dlhé gate.

Kopec Travný je dnes otravný len pre mňa. Evka je úplne v pohode. Ten kopec jasne ukázal na čo mám a nemám. Konečne facka, chvála bohu, že tak skoro. Keby ma to draplo neskôr, už by som sa z toho nemusel tak rýchlo dostať. Počujeme pred nami zvuk kontrolného pípaku. Tešíme sa, že už sme hore. Hlasy nás vítajú: „Šikulky, zatím druhý mix, paráda.“ Prezliekam sa a neverím vlastným ušiam čo počujem z Evkiných úst: „Jaký odstup máme na první mix dvojici?“. No to snáď né?! Šak som jej práve ukázal jak na tom som! „Čtyřicet pět minut asi…“. No chvála bohu. Táto odpoveď ma asi zachránila. Evka konštatuje: „No jo, to bylo vidět hned na startu. Je to fakt jiná liga.“ Vyrážame, žiaden mix nás pri prezliekaní nepredbehol. Fakt sme to museli brutálne napáliť. Nohavice ma ihneď zohriali. Nechal som pred seba ísť Evku, má viac skúseností a rozumu. Musel som sa skoro dogrcať a triasť zimou, aby som na to konečne prišiel a akceptoval to. S nižším tempom sa Evke rozviazal jazyk. V tejto fáze som bol ale upriamený len na seba. Zatiaľ čo ona pri zbehu rozpráva o všeličom možnom, ja si v duchu sľubujem, že už prestanem blbnúť. A v tom momente prásk! Dostal som šupu jak z dela. Pri naberaní rýchlosti z kopca som špicou pravej nohy kopol do kameňa, ktorý sa, sviňa jedna, ani nepohol. Boha, vypla mi čelovka! Chvíľu mi trvalo kým som pochopil, že to nie lampa blbne, ale že ja mám od bolesti zavreté oči. Zuby som zatínal a v zlomku sekundy si hovorím: „Do prdele, šak to už keď toto priznám, tak budem pred tou Evou vyzerať jak úplný idiot!“ Neviem ako sa mi to podarilo, určite zapracovala moja mužská ješitnosť, ale nevydal som zo seba ani hlások, aj keď vo vnútri som reval ako tiger, ktorý si práve labu rozdrapil. Jak ja som bol v tej chvíli vytočený… Všetko mi pripadalo ako zo zlej grotesky. Eva bola zabraná do rozprávania a pokiaľ som z času na čas odpovedal spôsobom uhm, hm, uhm, mala snáď pocit, že je všetko v poriadku. Travný bol tento krát pre mňa naozaj neskutočne otravný.

NA LYSOU, NA PLEŠATOU, KUDRNATOU HORU VYLEZEM

Konečne kontrola a občerstvovačka na Krásnej. Nejak sa to utriaslo, snažím sa myslieť pozitívne. Sme stále druhí, je mi teplo a to, že si prst na nohe vôbec necítim, je vlastne teraz dobrá správa. Naviac, vidím otca, ktorý už začína lepšie chápať, že sa niečo deje. Do tejto chvíle nás žiaden ďalší mix nepredbehol. „Tati, idem sa čipnúť. Prosím, vytiahni pivo a kolu. Žalúdok mi protestuje, musím to spraviť.“ Evka nechce nič. Ide si dať k stolom horalku a ovocie. Prechádzam automaticky do čechoslovenčiny: „Ty vole, tá ide jak gula. Je rychlá, móc rychlá na mňa. Ale šak som to vedel, tak čo…“ Vypil som pol piva, pol koly a druhú polovičku riedim do flašky s vodou. Idem natlačiť tri polovice banánov a pred výstupom na Lysú si zas dodávam energiu vo forme tablety CARBOnexu. Eva je v pohode a som jej vďačný, že ju prenáša aj na mňa tým, že sa tvári akoby sa nič nedialo. A veď sa vlastne fakt asi nič nedeje :). Len sme za tretím kopcom stále druhí, inak úplná pohoda. „Nedáš si horalku?“ pýta sa ma. „Né, mám prázdny žalúdok, ale plno sladkostí v ňom, mal by som hneď kyselinu.“ Radšej by som si dal slané chipsy, ale to tu nemajú. Ešte šťastie, že tu máme to svoje pivo. Snáď to pomôže. „Hele v klidu, mňe přijde, že Lysá je sice nejvyšší, ale víc dostupnější než ty další kopce.“ Som teraz rád za každé takéto slovo. Definitívne ma to upokojuje, viem, že nás už o chvíľu nejaký mix doženie, ale rozhodol som sa, že si to budem už len užívať.

A tak, s doplnenými kalóriami sa lúčime s Palinom, ktorý nasadá do voza a frčí do Ostravice na ďalšiu občerstvovačku. Už teraz sa na neho teším! Pár ľudí predbiehame my, pár ich zas predbieha nás. Výstup je dlhý, ale v porovnaní s predchádzajúcimi kopcami je Lysá fakt znesiteľnejšia. Asi mi to Evka skvele vsugerovala. Parádny psychológ. Neoceniteľná vzpruha. Ideme konštantné tempo. Posledný kilometer pod vrcholom je veľmi „šťavnatý“, strmý a kamenistý. Pridávam do kroku, znovu mám happy fázu kedy mám pocit, že mám síl na rozdávanie a zase sa nechám trochu uniesť. Stúpam popri dvojiciach, ktoré sú na seba naviazané lanom. Ale už sa na nich nesmejem ako vtedy v krčme. Už mi je úplne jasné, prečo túto povolenú pomoc toľkí radi využijú. Ja ale teraz ťahám sám seba a viem, že Evka na predchádzajúcich kilometroch ušetrila dosť síl. Prichádzame na Lysú, tu nás už nikto nechváli za priebežné druhé miesto. Ešte nezačalo svitať a ja si spomínam na Petrovú predpoveď z vlaku, že by nás malo prvé svitanie chytiť na Lysej ešte počas stúpania. Ale nestalo sa. Usmejem sa pri pohľade na časový limit na tabuli, 15:30. Mám z toho dobrý pocit a mám obdiv k všetkým tým menej zdatným, ale o to odvážnejším, čo budú popoludní bojovať so svojimi telesnými schránkami a parťákmi, aby tento limit stihli. Klobúk dolu pred nimi. Opúšťame vrchol Lysej...

DNES MI NIE JE SÚDENÉ

Teraz to malo prísť. Teraz je pred nami, snáď, najdlhší zbeh zo všetkých. Naša taktika s Evkou pred pretekmi bola presne o tomto. Vyšliapať čo najrýchlejšie na vrchol, ale nepokúšať sa zbytočne páliť svaly behom. Čas sme mali naháňať práve smerom dolu. Obaja sme v tom dobrí a obom nám to kolená zatiaľ dovolia. Sme takmer v polovici pretekov. Mne sa ale znovu ozýva problém s črevami a nevyprázdňovaním. Povedal som si, že už sa nebudem Evke na nič sťažovať, ďalej teda mlčím a snažím sa s ňou držať krok. Ale evidentne z Lysej neletíme… Mužské dvojice nás už v hornej časti predbiehajú. Terén je kamenistý a tvrdý. Výsledok môjho začínajúceho trápenia, ktoré potrvá až do cieľa, je ten, že pri každom kroku a skoku smerom nadol, cítim pichavú bolesť v črevách. Telo nie a nie si uľaviť. Tlak pretrvá a bude stúpať až do konca. Konečne poznám pravý význam vety „Ide mi bok vyvaliť.“ Snažím sa na to nemyslieť, ale brucho mám jak balón na prasknutie. Bolesť slabne len bezprostredne po močení a pri stúpaní do kopca. Pozerám na panorámu mesta pod Lysou a dúfam, že príde nejaká úľava, vyslobodenie. V tomto kopci sa mi už miestami Evka značne vzďaľuje, ale nie tak, že by sme na seba nevideli. Poctivo sa otáča a vždy ma na zákrute alebo odbočke počká. Začínam rozumieť starému rčení mojej prababičky z Valašských Klobůkú, ktorá vravela,  že „Jeden prd lepší než deset doktorú jest!“. Žalúdok sa ukľudnil, ale skutočné trápenie asi len začína.

DOHNALI NÁS, LEN TERAZ TO ZAČNE

Musel som na malú a. S Evkou som sa dohodol, že ma počká možno až dole. Nechcem ju brzdiť a pre seba tiež potrebujem viac kľudu. Ale ten mi dnes nie je dopriaty. Hneď ako sa vrátim na cestu, zbadal som jej veličenstvo, Kláru Rampírovú. Nikdy som ju naživo nevidel a až teraz si uvedomujem, že v porovnaní s väčšinou subtílnych a vzrastom relatívne nízkych žien, je Klára naozaj kus urastenej ženskej. Jéžkovy voči, tá ale mastí. Mám sto chutí na ňu zavolať: „Kde ste sa s Liborom doteraz flákali?!“ No nič, je asi dôležité aby o tom čím skôr Evka vedela a aby sa to, pokiaľ možno, dozvedela od svojho parťáka. A tak kašlem na črevá a začnem aj ja zrýchľovať. Evku o pár minút dobieham a oznamujem jej, že už je to tu. Ideme spolu, spolu sme predbehnutí, najskôr Klárou a neskôr Liborom Uherom. Libora zdravím a prajem mu veľa šťastia. Dostáva sa mi od neho krátkeho, sústredeného „heh“. To bude asi preto, že ešte dúfajú, že dajú aj tých pred nami, ale už je asi neskoro. Chvíľu to s Evkou riešime. Ona nevie o mojich problémoch a tak polo vážne polo žartom hovorí: „Hele, a co kdybychom šli ještě jednou přes ně? To by je docela nasralo, ne? No, je to teď furt z kopce, to bychom mohli zkusit jen tak pro zábavu, ne?“ Parádne sa bavím a smejem. Škoda len, že s tým, čo v sebe nesiem si naháňačku s Adidasom platenými profesionálmi fakt neviem predstaviť. A tak ju od toho odhováram a omlúvm sa, že na takú srandu žiaľ fakt nemám.

SMRK NEBO SMRT, TO JE VLASTNĚ JEDNO

„Martine, ten kopec Smrk, to je rašelinový prevít. Je v některých místech neskutečně těžký! Já ty moje rodné kopečky znám“, prizvukoval mi ešte v Bratislave môj kamarát Petr.  Tak som v Ostravici na občerstvovačke vedel, že nás čaká asi naozaj niečo extra ťažké. Preto sme sa už nikam moc neponáhľali. Kláru a Libora sme ešte zastihli na stanici. Evka, vegetariánka a v našej dvojici bežecká domina (zaplať pánboh za ňu) mi svojou poznámkou o hnusnej hovädzej polievke zahnala chuť na niečo teplé v žalúdku. Nahradil som to trochou piva a značným množstvom koly. Nacpal som do seba zase dva banány, orechovú tyčinku, odvážil sa vypiť jeden ionťák a dal som si prvú Shlehu. Zatiaľ čo plné črevá majú negatívny dopad aj na psychiku, Shleha od Nutrendu má telu aj hlave dať na čas zabudnúť na únavu a pomôcť pookriať aj na duchu. A stalo sa. Problémy s bruchom som v stúpaniach necítil a tak sme už pod menším tlakom vyrazili. Skaly a terén pod uhlom, ktorý nás čakal, sme len veľmi ťažko prekonávali. Paličky mi boli houby platné, radšej som mal asi ísť po štyroch. Pozitívne bolo, že pri tej enormnej snahe sme stále mali niekoho pred sebou, koho bolo možné skúsiť predbehnúť. V jednom momente som začal na tú horu  vrieskať. Skrátka, len tak aby sa uhla z cesty, zľakla alebo niečo také. Proste som si musel nejako uľaviť a ukázať asi hlavne sám sebe, že to nemienim len tak vzdať a prejsť na definitívne lážo-plážo tempo. Viackrát som si dnes od iných bežcov vypočul vetu: „My jsme tady dobrovolně a rádi!“, ale mne sa teraz žiadna pointa z úst nevydrala. Len som reval ako tur a na chvíľu to skutočne v spojení s tou Shlehou fungovalo. 

EVA PSYCHOLÓG: ZA KOLIK MÁŠ MARATON?

Sme už za polovicou trasy a za ten čas už dávno viem, aký poklad mi ten Peter vlastne „dohodil“. Eva je nežný barbar ultra trialu. Zábavná a vytrvalá motorová myš. Veselá a usmievavá, ukecaná, podľa dvoch copánkov Pipi dlhá pančucha, schopná zničiť kohokoľvek, kto sa opováži ísť pred nás. Ukázala sa ale v ten deň aj ako skvelý psychológ. Pod vrcholom Smrku som toho mal už zas plné kecky. Muselo to byť vidno. Výrazne som spomalil a aj keď sme stále sem-tam niekoho predbehli, začínali ísť cez nás nejaké mužské dvojice. A vtedy táto malá-veľká ženská na mňa vytiahla otázku, aká musí pomalšieho, ale stále „macha“ skoliť alebo vystreliť… „Hele, Martine, co ty a maraton?“ V zlomku sekundy si spomínam na tú prvú pitku v krčme, kde mi Peter Cisár povedal jej maratónsky osobák. „Ja nemám rád asfaltový maratón. Bolia ma z toho nohy, bežal som to len raz a viac už nepobežím.“ Tak tá odpoveď sa mi fakt „podarila“. Eva reže ďalej do živého: „No a za kolik máš ten maraton?“. „Za 3:50!“, odsekol som práve v čase, kedy som sa už ledva vliekol ku kontrole na vrchol Smrku. „No to fakt není nějak slavný. Já mám pod tři a půl hodiny a to jsem den předtim byla na oslavě.“ Ajajáj, dámička vie ale načasovať podpásovečku. Skoro som sa rozplakal. A to všetkým stále tvrdím, že nebehám na čas, ale na dobrý pocit. No, teraz sa cítim fakt hovadsky. Akoby ani to nestačilo, práve nás predbiehajú dva „hobby“ mixové páry. Trochu s nimi kecáme, vyzerajú fakt ako by len pred chvíľou vyrazili na trať. Jasné, som milý, ale najradšej by som teraz nebol. No pekne, o pár minút na začiatku klesania ide cez nás aj prvá čisto ženská dvojica. Dievčatá s nami kecajú, pozývam ich na budúcoročný STEFANIK TRAIL. Je s nimi celkom zábava a hlavne, nepýtajú sa ma na maratón. Po krátkom čase zisťujem, že sa mi páči ich tempo, zjedol som ďalšiu orechovú tyčinku a ide sa mi fajn. Nakoniec idem cez dievčatá, trochu sa im vzďaľujem a už zase myslím na Evu a maratón. No počkaj, ja ti dám maratón, pomyslím si. Začínam pridávať. Sklon a terén zbehu Smrku sa mi zdá byť konečne behateľný. Tuším mi tá Shleha z Ostravice zašlapala v druhom kole. Vidím ďalších bežcov pred sebou a po chvíľke sa sám čudujem, že sa k nim pomerne rýchlo blížim. Zdravíme sa, to je všetko. Teraz už fakt valím čo mi nohy dovolia. Pár dvojíc ma povzbudzuje keď ich míňam. A ja im na to, že mám za sebou jednu strašne rýchlu ženskú, takže musím… Tých dvojíc cestou dole do Čeladnej je ešte niekoľko. Na kontrolu pribieham v dobrej nálade. Evka dobieha za mnou asi o dve minúty keď už veselo vykecávam s veľmi milými dobrovoľníkmi. A už sa to na mňa sype: „Ani ses nevohlíd, darebáku! To se dělá?! Co kdyby se mi tam něco stalo?!“ Éj, tá sa do mňa oprela a ešte má aj pravdu! Až som si zabudol všimnúť, či som si pípol čip, alebo nie. Neskôr sa budeme kvôli tomu pre istotu kúsok vracať. Snažím sa svojsky zmierniť jej oprávnenú zlosť: „Tak za prvé, moja, to máš za ten maratón tam hore. Za druhé, predbiehali sme samých chlapov, takže som vedel, že keby si rupla na zem, prinesú ťa sem na rukách. A za tretie, poď, už sa nehnevaj, idem ti kúpiť pivo,“ a ťahám ju k stánku. „Vlastne nie, ty nám musíš kúpiť pivo, lebo prachy som zabudol v aute. Dve pivá, prosím!“          

ULTRA OKNO

Tak a na Čeladnej skončila pre mňa všetka sranda. Ešte si matne spomínam, že sme kráčali po rovnej asfaltke, ale potom to z mojej strany bolo len trápenie, trápenie, trápenie. Môj mozog mi Čertův mlýn, Pustevny, Ráztoku a Radhošť takmer úplne vymazal z hard disku. Viem len pár vecí a to prevažne môj mono-dialóg s vlastným ja. Na všetko, čo Evka hovorila som odpovedal: „V pohode!“.  Nemal som šajnu, o čom točí… Prešlo cez nás veľa dvojíc a snáď polovica boli mixy. Každému z nich som to zo srdca prial a zároveň závidel. Skončil som asi stokrát s ultra behom, zaprisahal sa, že toto je naposledy a hotovo. Zrazu nič nedávalo zmysel, všetko mi liezlo na nervy a ja som chcel už byť len doma. Želanie Evky, byť v cieli pod 17 hodín som definitívne zavrhol ako sprostú utópiu. „Bežať budúci rok Lavaredo Ultra Trail pod 22 hodín? Si sa s koňom zrazil, Maťko?!“, vravím si. „Ty chceš niekedy bežať Western States, ty hlupák nafúkaný?! A kedy?! V budúcom živote?! Pozri sa na seba, ty lemra bez stratégie!“, a takto som si v tých dvoch kopcoch nakladal. Evka sa poriadne nudila a v sebe asi potláčala smútok, že náš čas bude viac 18 ako 17 hodín. Keď som sa konečne prestal zaoberať samým sebou, doľahol na mňa ešte ďalší, snáď už posledný balvan. Videl som ako Evke nálada klesla poriadne hlboko. Čakala ma na každej križovatke. Z dlhej chvíle si ma začala fotiť. „No tak si poslúž!“, pomyslel som si. Bolo mi jej ľúto. Bolo mi ľúto, že som do prípravy nedal všetko, čo som mal. Myslím, že celý Radhošť som sa preospravedlňoval, že musí kráčať s takým slimákom nepripraveným. Pritom na ten víkend odriekla horský maratón, ktorý mohla v pohode vyhrať. „Prosím, prepáč mi Evi.“, stále som tú vetu točil dokola ako mantru. Párkrát nahlas a stokrát v duchu.

 NA ČO DNES BEŽÍŠ?

b2ap3_thumbnail_SHOOT-ME-.jpg

Sila je definitívne fuč, morál sa stratil akoby ani nikdy nebol. Tak na čo dnes ešte bežím? Nevidím jediný dôvod prečo pokračovať. Neviem prečo a hlavne neviem „na čom“ ešte jakš-takš šlapem. No predsa idem ďalej aj keď všetko vo mne a naokolo sa mi zdá úplne na h--no. Nechcite vedieť, čo som Evke povedal na Radhošti, keď som pred sebou uvidel sochu tých dvoch solúnskych „bratov“. Slnko začalo piecť a tak som si dal zase trencle. Fakt sa mi nechce. Evka na mňa nalieha aby som sa už zdvihol a točí pri tom niečo o vlaku do Prahy. V tom momente je mi to už pomerne dosť jedno. „Kľudne ma zastrel a bež si.“ Našťastie ma nepočula a už sa púšťa dole do Pinduly, kde nás po dlhých hodinách od Ostravice čaká znovu Pali, môj otec. Sme dole, musím sa niečoho najesť aj keď mám pocit, že v nevyprázdnenom a zdutom bruchu už nemám ani kúsok miesta. Konečne niečo, čo mi chutí a nevadí, škvarkový chlieb z masťou. Zapíjam ho ionťákom a vyťahujem na posledných jedenásť kilometrov druhú Shlehu. „Do frasa!“, ruky sa mi tak trasú, že som to celé rozlial. Tak toto je vážne zlé. Našťastie, otec má ešte jednu v aute. Po pretekoch som sa dozvedel, že sa otec na Pindule, pri pohľade na mňa, potichu Evky spýtal, či si myslí, že to do cieľa zvládnem. A ona, že „Jó, jó, to zvládnem“.

Už fakt nemám náladu ani konverzovať. Voľnejšie nohy v trenírkach a tieň v lese mi dovoľujú oddeliť sa na pár krokov od Evky. Nechávam ju štebotať o všeličom možnom s dvoma chlapskými dvojicami. Oni sú "fresh" a ja si to už nejak dobojujem sám a v tichosti. Jedna z dvojíc má „gumicuk“, či jak tomu hovoria. Proste to vodítko či lano, na ktorom sa tie dvojice ťahajú. To lano, s ktorého som si celé týždne srandu robil. „To by se nám teď hodilo! Já bych si to docela ráda vyskoušela. Jak to funguje? To se na tom fakt taháte?“ Neverím vlastným ušiam. To bude ostuda. To si ma akože chce pred tými chlapmi uviazať a ťahať ma do toho posledného krpálu? Boli by sme prvá dvojica v histórii Bé Sedmičky kde by chlapa -  zdechlinu ťahala holka. „Ježiš, len jej to nedávajte.“ v duchu prosím a všímam si, že začínam do kopca mierne zrýchľovať. Na rozdiel od ostatných, tento posledný kopec je v stúpaní terasovito rozdelený na tretiny. Držím hubu a krok a viem, že napriek všetkému už to dnes dám. Všetko je na píííp, ale dám to a potom šmitec. Za sebou počujem hlas jedného z chalanov: „Tak přátelé, vzhledem k tomu, že je právě 14:30, jsme už na trase šestnáct hodin.“ Behávam na pocit, nie na čas. Ten som si meral len na každej celej hodine kvôli slaným tabletám. Ale nespočítal som ani hodiny ani tablety. Ten POCIT, to je pre mňa dnes už celé hodiny jedna čierna prázdna diera. To čo tu predvádzam sa už na beh ani zďaleka nepodobá. „He?! Čo to povedal?! Koľko?! Jak to že UŽ?! Veď pre Evu a mňa je to v tomto momente EŠTE LEN šestnásť hodín. Sakra, koľko to môže byť ešte do cieľa? 9, možno 8 kilometrov? A možno fakt nejakých 8-7…“ Je mi jasné, že sa to dozviem presne až na poslednej kontrole na vrchole. Príde mi divné, že ma Evka nedobehla a netlačí zozadu do kopca. Veď ona chcela ísť pod 17 hodín! Čo jej preskočilo alebo úplne ohluchla?! Alebo ja halucinujem. V tomto stave by to nebolo až také prekvápko. Nevadí, ignorujem všetko a škrábem sa v tichosti hore do kopca, samozrejme nikto si ma nevšíma, pretože zrýchlenie sotva badať. Nohy už nevládzu, ale hlave mi zas naskočil mentálny motor. V tomto momente by to možno mohlo stačiť. Prichádzam na vrchol Veľkého Javorníku asi o minútu skôr než ukecaná banda, kde sa Evka už konečne cíti dobre a klábosí a klábosí. Dievčatá pri kontrole mi povedali, že je to do cieľa asi 6 kilometrov. „Evka, Evka!“ Ona ma fakt nepočuje, ale ja ju áno a ďalšie hlasy úplne zreteľne. „Evó, poď sem!“ Eva vyšla pokojným krokom z lesa a to už ma fakt naštartovalo. „Sem poď! Ku mne poď!“ Zakričím na ňu cez zaťaté zuby ako na neposlušného psa. No tak teraz už definitívne vyzerám ako debil a nejaký žárlivý zúfalec. Konečne je pri mne. Pípneme si čip a ja jej hovorím už pokojne a čo najpozitívnejšie, aby som predchádzajúce zvresknutie pokiaľ možno úplne zmazal. „Evi, nikto z nás, ani tí chalani, poriadne nevie, kedy sme presne odštartovali. Ale ak je pravda, že tam dole sme boli aspon približne len 16 hodín na trase, tak je možné, že to dáme pod sedemnásť hodín ako si chcela. Pozri, celý čas sa so mnou vlečieš, ja som to dnes skrátka pohnojil. Ale ak je čo len malá šanca, že sa to stihnúť dá, tak za to všetko, čo si pre mňa dnes urobila nech tu aj skapem, ale skúsiť to musíme.“

JDEME DO FINÁLE

Adrenalín, Shleha, strašná únava. Všetko sa to stretlo a uvoľnilo vo mne novú emóciu. Ešte som také nezažil. Že som blbý a mohol som sa na presný čas pretekov spýtať dievčat na kontrole? Nie, zvyčajne behám len na pocit, no a od tohoto momentu idem už len na srdce. „Pome!“, povedal som a už bežím dole miernym svahom a zrýchľujem. Ale po pár metroch šok. Zastavil som sa na hrane cesty a značenie trasy je tentokrát žiaľ správne. Otvoril sa pod nami strmý padák a je mi jasné, že pri všetkej vôli hnať sa čo to dá, musím začať drobčiť a veľmi spomaliť. Som riadne unavený a jeden pád by mohol znamenať zranenie. Prdúskam sa dole, brucho zas bolí jak sviňa. Ale idem a oči upieram na koniec svahu. Snáď je posledný taký. Nie, čaká nás ešte jeden, idem poslušne po serpentínach aj keď zo stôp v hline a lístí je mi jasné, že tí, ktorí si správne rozdelili sily to tu pred nami valili kolmo dole. Moje telo hovorí, že serpentíny dám rýchlejšie ako strmý zjazd a tak sa snažím hlavne nespadnúť a na každom rovnejšom pol metri pridať. Konečne v tomto momente aj pre mňa behateľný svah, pridáváme, rozprávame sa. Eva začína tiež kalkulovať a uisťuje ma, že ak sme predchádzajúce 2-3 kilometre dali relatívne rýchlo (vôbec sa nepamätám, ako  rýchlo sme presne bežali), už to musíme stihnúť. Možno bolo aj dobré, že sme v závere presne nevedeli ako sme na tom s časom. Bežíme o dušu. No vlastne ja bežím o život a Evka konečne vyklusáva. Sprej na ceste aj ľudia naokolo nás povzbudzujú, že už to je naozaj veľmi blízko. Na záver lesnej cesty predbiehame dva veľmi milé hobby mix páry známe zo Smrku. Pýtajú sa nás, či sme nejaké hobby mixy predbiehali. Asi sme ich potešili odpoveďou „nie“. Myslím, že nám to prajú. Sú veľmi milí a v cieli sa ešte stretneme a porozprávame. Mastíme ďalej, sídlisko, chodník, chlapík hlási do vysielačky naše štartové číslo. Auto spomalilo, pribiehame cez cestu, chodci na chodníku na nás pokrikujú.

b2ap3_thumbnail_FINISH-LINE-RUN-HANDS.jpg

Posledná zákruta a ideme po dlažbe, ktorá vedie na námestie. „Ďakujem Evi, zaslúžiš si to. Zaslúžiš si ten čas.“ Ešte sme pridali a teraz na oplátku naopak ja beriem Evku za ruku a ťahám…“ Moderátor hlási názov tímu. Posledné kontrolné píííp a my nechceme veriť vlastným ušiam, „Čas šestnáct hodin, třidsetosm minut, štyridsetsedm vteřin…“. Máme s Evkou neskutočnú radosť, objatie, poďakovanie povzbudzujúcim v cieli a už šlapeme na strmé schody veže K2. Ani zbeh z nich nám nerobí problém.

b2ap3_thumbnail_K2-vyslap.jpg

Gratulujeme mix dvojici, ktorá nás na trase predbehla ako posledná. Otec nám gratuluje so slovami, že netušil, že tu budeme po Pindule tak rýchlo. Ide sa pod altánok na pivo užiť si úspech, ktorý sme za horou Smrk už vôbec nečakali. Sadáme si. Otec priniesol pivo, znovu a znovu si opakujeme jak je to úžasné. Pali sa naširoko usmieva a pýta sa: „Tak čo detičky, aké to bolo?“ Pol sekundy je ticho. Pozriem sa na otca, na Evu. Privrel som oči a ticho povedal: „Strašné. Hrozne ťažké. Strašné." A už ide hlava dole na stôl a slzy neviem zastaviť. Trvá to len chvíľku, skrátka to na mňa celé doľahlo. Alebo zo mňa celé spadlo? Vlastne neviem, len si tam ešte pár sekúnd fňukám a skúšam sa ovládnuť.“ „A helé! Emoce jdou vén!“, to je celá Eva jak som ju za ten necelý deň spoznal. Teší sa so mnou, má nadhľad a myslím, že je úplne v pohode, aj keď tu práve predvádzam krátky psychostriptíz. Skvelá parťáčka s veľkou zásobou pary.   

 ČLOVĚK JE DIVNÝ TVOR

Dávame ešte jedno pivo. Už sa smejem jak lečo a vykecávam aj s ostatnými bežcami. Opäť prichádza tá fáza keď sa začína mentálny reštart. Mozog je divný aparát… Doslova cítim ako maká, aby čím skôr vymazal všetko negatívne. Výsledkom je úvaha, ktorú Evke aj tatkovi dávam na stôl . " No tak to je super, najhorší bežecký prežitok aký ma doteraz stretol a pozrite na ten výsledok! Štvrtí vo vekovej kategórii a šiesti celkovo v mixoch. To je neuveriteľne! A viete si predstaviť, ako by to mohlo dopadnúť na budúci rok, keby som poctivejšie trénoval?! :)“. Človek je divný tvor a kto si túto svätú pravdu chce na sebe sám vyskúšať, nech sa určite prihlási na Bé Sedmičku na budúci rok. Vidíme sa, priatelia! :)

b2ap3_thumbnail_K2-WE-DID-IT.jpg

 

0

Komentáre

  • Aleš Pazdziora
    Aleš Pazdziora nedeľa, 30 apríl 2017

    Gratulace Martin.To, že jsi netušil do čeho jdeš tak 16.38 hóódně dobré!!! Pěkně a výstižně jsi popsal pocity a průběh závod B7.Plně jsem se do toho vžil, zavzpomínal a pustil slzu. Pěkně napsáno.

Napíšte svoj komentár

Host streda, 21 august 2019