Ultra Blog

Blog pre ultrabežcov...

  • Domov
    Domov Toto je miesto, kde môžete nájsť všetky príspevky v blogu na celom webe.
  • Rubriky
    Rubriky Zobrazí zoznam kategórií z tohto blogu.
  • Tagy
    Tagy Zobrazí zoznam tagov, ktoré boli použité v blogu.
  • Kto bloguje?
    Kto bloguje? Hľadať svojho obľúbeného blogera na tomto webe.
  • Tímové blogy
    Tímové blogy Nájdite svoje obľúbené tímové blogy tu.
  • Prihlásenie
    Prihlásenie Prihlasovací formulár
Najnovšie články

Text o UTMB 2015, ktorý som napísal z pohľadu suportu bežca, doplnený o úvahu, čo znamená pacer/crew (sprievodný bežec/podpora) na ultra trailoch.
https://1drv.ms/b/s!AuL-YJ5oDnRPgfAs9zWjUy1UBd7osQ

 

 

Počet zobrazení: 2922
0

Tento veľmi obsiahly blog je subjektívnym pohľadom jednej osoby na ultratrail. Nesnaží sa o univerzálny pohľad či zovšeobecnené poučky pre všetkých. Je to „len“ dlhý príbeh akých sú tisíce. Nie je však vylúčené, že počas jeho čítania sa v ňom čitatelia občas „uvidia“. Ak sa to stane čo i len raz, bude cieľ tohto blogu naplnený. Neverím, že ho niekto prečíta na jeden šup. Ale veď ani tú trasu nešlo zhltnúť ako malinu J. Ultratrail má mnoho cieľov. Jeden z nich je „pochopiť“.

 b2ap3_thumbnail_2015-06-lut-117.jpg

 

PRESNE TAK AKO SA TO NEMÁ ROBIŤ - TÝŽDEŇ PRED ŠTARTOM

 

...
Počet zobrazení: 4551

Úvodom

Plný emocií, hnevu aj sklamania som tento článok začal písať, už vo vlaku cestou naspäť do Nemecka, bezprostredne po pretekoch. Teraz s odstupom času sa mi nezdá až taký dobrý, skôr sa mi pripadá, že sa len sťažujem, všetci dookola sú zlí a ja som si to celé len odskákal.

Preto som sa rozhodol to celé prepíšem trošku netradične, s troškou fantázie a troškou vlastného humoru, ktorému malo kto rozumie...:-p

Pod dúškom personifikácie spoznáte hlavne postavy môjho príbehu:

Smelý Maťko a jeho Milá Kuschelina (ja a moja priateľka)

...
Počet zobrazení: 3973
0

„A ty čo ešte bežíš do konca roka?“, pýta sa ma na prelome júla a augusta Peťo Cisár, hneď potom, ako sme spolu s kamarátmi v krčme založili občianske združenie SLOVAK ULTRA TRAIL. „Už len Prešporský Ultra Trail koncom októbra. To mi s Transvulcania a STEFANIK TRAIL na prvý ultra rok bohato stačí“, odpovedám.

ČESKÍ „HOROLEZCI“ – SOM TO JA ALE FRAJER

Už dlho som nebol na pive. Fakt dlho… Na stole je tretie orosené. Partiu tvorí Slavo Glesk, Rado Harach a Vlado Ravinger, ktorý vyzvedá. „Rado, to čo bolo na tej Nízkotatranskej Stíhačke tento rok? Ste tam mali dajáky úraz, či záchrannú akciu?“ Smejeme sa, pifko chutí, robíme si z „horolezcov“ žarty. „Né, Vlado, oni sa ťahali. Vraj to pomáha, keď si slabšieho z dvojice na lano cvikneš“, odpovedám. „Neboli sme na to vôbec pripravení, tak sme ich nediskvalifikovali. V pravidlách to nebolo zakázané“, vysvetľuje Rado. Mne už viac nebolo treba. „Jasné, že to pomáha, veď je to odrb! Keď som videl v telke zábery z Bé Sedmičky, hneď som vedel, že to na Štefánikovi zakážem a tak som aj urobil!“ Dlho som nebol na pive. Hádam aj rok…

VERBOVAČKA

„Ty počuj, keď už o tom hovoríme. Nechcel by si tú Beskydskú Sedmičku tento rok zabehnúť?“, obráti sa na mňa Peter. „Né, Peťko, na to ja nemám nervy a ani natrénované. Mne sa najlepšie beží samému. Idem si svoje a ods..em si to v tom lese radšej sám. Nízkotatranskú by som rád šiel, ale to budem musieť mať inak natrénované. Cez Čertovicu sa ja dostanem skôr v mixe ako v mužskej dvojici.“ Peter to nevzdáva: „Aha, dobre na to ideš cez tú babu! Ja by som o jednej voľnej ženskej na tú B7 vedel!“, vycerí zuby, šibalsky zažmurká a pokračuje. „Eva Zborníková. Je super a prišla o parťáka, vraj nejaké zranenie, hľadá dakoho.“

...
Počet zobrazení: 6043
0

Pridané od dňa v Napísali o nás

pri upratovani Pc som nasiel jednu zo starych uvah, preco vlastne beh, tak nech sa paci: …zase som sám, sedím vo svojej chatke, kamaráti odišli, v trojici sa nám vyvinula spontánna párty. Čo to pogrilovali, pivko chutilo znamenite….
Je polnoc, už nezapínam žiadneho pokroveho klienta, zaviazal som sa, že si stanovým pravidla…, jedno z nich nehrať unavený a negamblit. Namiesto toho sa snažím rozpamätať čo mi pri včerajšom tréningu vírilo hlavou. Predovšetkým to bola radosť z toho že som von, opäť vo svojom živle, nespútaný spoločnosťou a jej pravidlami. Najdôležitejšia rada pri behaní: … nemyslite na to, že beháte…. Popri tom mi prebiehali hlavou myšlienky, bol to námet na perfektný článok, trošku autobiografie, bez známky samochvály, trochu filozofie, ktorú nenávidím, citáty z knihy ktorú som prednedávnom dočítal.
Chcem sa podeliť s priateľmi o to prečo behávam, chcem im poradiť ako trénovať a pritom sa usmievať. Vlečiem sa lesom konštantnou rýchlosťou 12km/h, pristihnem sa ako sa pri tom škerím, ale zrazu všetko dookola dávam zmysel, všetko do seba akosi zapadá. Po práci, som na krátko vyložil nohy na stôl a rozhodol sa že sa pôjdem prebehnúť. Zapálený palec na nohe sa ako tak zahojil, snáď prekonám bolesť návalom adrenalínu… Keď som sa obliekol, a zbehol na ulicu, zrazu si pripadám ako zblúdilý teplý futbalista s malým ruksakom na chrbte. Obtiahnuté termoprádlo, kompresné podkolienky vzbudzujú u pár okoloidúcich zjavne zmiešané pocity. Zastavujem po 50 metroch, na semafore svieti červená a GPS sa ešte stále kalibruje. Zasvieti zelená, prebieham cez cestu, chodníkom okolo nemocnice, popri transfúznej stanici, pomedzi budovy ubytovne, zdolávam prvý kopček, ktorý sa stal mojím fartletovým warm up – om a strácam sa v lese. Cestičky som tu prebrázdil krížom krážom. V hlave sa mi miešajú slová jednej piesne: …it’s a wonderful life…, s niečím, ako satelitným náčrtom mojej trasy, ktorá sa v mojej hlave ešte len rodí, stále neviem ako dlho pobežím. Je to akoby som sledoval americký film, vôbec nevnímam že bežím. Poznám zachádzky, odbočky ktoré nasledujú, a náhodne si ich vyberám, moja trasa sa ešte stále rodí, môj mozog je zamestnaný frázou z knihy: ”… svoje telo musíte šokovať, keď beháte stále to isté, telo zlenivie, nebude progredovať.” Po 5 km si dávam malú prestávku aby som sa napil a očistil okuliare a upaľujem ďalej, s menšou obmenou je to moje stabilné kolečko, vraciam sa na miesto prestávky, odpíjam z ionťáku, GPS ukazuje okolo 600 nastúpaních výškových metrov. Púšťam sa teda ďalšou odbočkou na ďalšom rázcestí mám už za sebou 1000 výškových a 2 km do ďalšieho. Valím sa, prebehnem cez cestu dostávam nápad. O 2 km je parkovisko, kde parkujem každú voľnú chvíľu počas zimy, aby som uspokojil svoju športovú dušu a obúvam za mínusových teplôt a dostatku snehu bežky. Tento krát to vyskúšam aj v botaskách. Okolie vyzerá, zrazu inak. Som zvyknutý na bielobu, teraz les ukazuje celu paletu farieb. Je navyše skoro pol ôsmej a západ slnka farbí oblohu. Obehnem jedenkrát kopec, križujem lyžiarsky vlek. Keď si opäť robím prestávku na občerstvenie som asi v polovici cesty naspäť. Aplikácia ukazuje 17 zdolaných kilometrov. Chcem odfotiť tu nádheru naokolo, tu iphone rázne protestuje a ako už mnohokrát predtým, jednoducho sa vypne a nejde nakopnúť. Ešte že hodinky od Garminu s GPS fungujú spoľahlivo a ja si svoj dnešný výkon môžem zmerať. Počas návratu rozmýšľam nad ďalšou múdrosťou z knihy: … bežte tak rýchlo aby ste pritom ešte dokázali rozprávať!” Ale ja som tu predsa sám, nemám sa s kým porozprávať. Posledné kilometre zbieham nastúpané metre, cítim to v stehnách ale pristihujem si ako si pri tom popiskujem. Keď sa ocitnem pred svojim vchodom GPS ukazuje niečo cez 25km a čas 2,5 hodiny behu. V podstate som zo dňa na deň zvýšil laťku a prešiel z priemerných 12km na minimálne 25km. Nemusel som zrýchliť ani spomaliť, po behu som necítil väčšie bolesti ako predtým. Bezprostredne po behu ma dobiehajú denne povinnosti a ja rozmýšľam ako im zase zmiznúť z dohľadu.... ps. o tom ako mi na ST140 chceli ukradnut auto a preco som vlastne nedokoncil Vam snad napisem nabuduce... Matej ;-)

Počet zobrazení: 4278
0

Beh. Fenomén dnešnej doby, niekto si pomyslí. Behá "každý", po parku, po meste, po lese, po horách. Rekreační, občasní, výkonní, šprintéri, vytrvalci, ultra. Všetci sme bežci a tak trochu aj blázni. Však načo by sa už dnešný človek naháňal, keď nemusí. Prekonávanie prekážok a hlavne seba samého už nie je "trendy".
Deň kedy som prvýkrát "vybehol" von, a tak trochu aj zo svojho starého života si pamätám presne. Bol to upršaný a studený novembrový večer, už bola tma, iba kde tu z hmly trčali svietiace lampy pouličného osvetlenia. Ledva som ubehol tri kilometre, počas tejto trasy som trikrát kráčal. Domov som prišiel mokrý, bola mi zima, ale zacítil som niečo, čo som dovtedy nepoznal. Teraz už viem, že to bolo prvýkrát v živote, kedy som prekonal seba zo svojej vlastnej vôle. Vtedy ma to stálo strašne veľa, zdvihnúť sa od počítača a zaviazať si šnúrky. Bol to deň, kedy som zistil, že tento pocit chcem zažívať znovu, stále a intenzívnejšie. Okolie si najprv myslelo, že mi niečo chýba, asi nejaké kolečko. Tak som začal na sebe pracovať, moja chabá kondícia postupne rástla, pomaly, ale isto som sa cítil lepšie, výkonnejšie. Z troch kilometrov som za rok behal na "osvieženie" desinu do vedľajšej dediny. Postupne sa táto trasa stala neoddeliteľnou časťou môjho dňa. Pochopil, som, že beh nie je iba o slnečných dňoch, kedy sa beží krásne, ale ide aj o dni kedy, to jednoducho ide ťažšie a človeka "pichá v boku" a všetko je na... Z asfaltu ma do lesa vytiahla túžba behať lepšie v kopcoch, možnosť viac dupnúť "na plyn" na rovine. Prvý kopec, ktorý som chcel vybehnúť, mal asi dvesto metrov, nevybehol som ho. Som slabý, nemám na to. Také veľké! A poďme, každý deň, kým ho nedám dovtedy sem budem chodiť! Asi o mesiac som ho dával v tréningu päťkrát za sebou. Prišla desina v teréne, polmaratón na asfalte, pätnástka po lese, polmaratón v teréne. Cítil som sa "fajnovo" a optimisticky. Čo tak skúsiť dačo viac ako maratón? Ale veď ten ešte ani nemám odbehnutý. Nevadí, skúsim to. Balím ruksak s litrom ionťáku. Vstávam o piatej ráno. Čaká ma 55km po asfalte. Na prekvapenie to ide! "Transportné" tempo 5:15min na kilometer funguje! O necelých päť hodín to mám za sebou. Pocit? Hmm, taký nepoznám. Ale stojí za to! Chce sa mi smiať! Mám radosť. Ale čo teraz? Brúsim mysľou, internetom a zisťujem, že sa dá bežať aj 100km. Ty kokso, to by bolo pre mňa! Ale ako? Nepoznám z okolia nikoho, kto by to bežal. Mám to nechať tak? Tak to určite nie! Dostal som svoju kondíciu do tejto podoby a mám to nechať tak? Idem na to. V marci stojím na štarte prvej stovky v živote. Som najmladší, teraz by som sa možno aj otočil a išiel domov. Nie, toto je prekážka, a tú keď prekonáš, pod ňu už "nespadneš". Trať poznám iba z mapy. Tma, občas zima, po pár kilákoch ma chytá hnačka, úzkosť ako čert. Po chvíľke v kríkoch, idem ďalej. Zvykám si na tempo, o hodinu som schopný do seba natlačiť tyčinku a trochu ionťáku. Bojím sa, v svetle čelovky je vidno oči, toto som ešte nezažil, nový pocit, časom si zvykám, a líšky sú kamarátske. Občerstvovačka. No, ale čo s ňou? Čo si mám dať? Sladké alebo slané? Nemám to odkiaľ vedieť. Skúšam, na prekvapenie jedlo sedí. Svitá. Krajší a očakávanejší východ slnka som nikdy nezažil. teplá polievka, úsmev na tvári, to dám. Prichádza extrémna kríza, driemem za poklusu, to som ešte nezažil. Niečo vidím pred sebou. Nejaká postavička? Nie, halucinácia. Hmm, asi to patrí k tomu, únava a nedostatok spánku robia svoje. Ale je to celkom haluz. Pomaly, ale isto sa blíži cieľ, som rozbitý, ale do cieľa dobieham neskutočne spokojný. V cieli nie je okrem časomeračov nikto. Darmo, ultra trail nie je maratón. Idem domov. Ak by radosť nadnášala, tak odletím! Toto už čo je?! Za rok aktívneho tréningu stovka? Prečo nie! Ale čo teraz? Chcelo by to niečo viac, niečo ťažšie a dlhšie. Kuknem na internete. Hmm, že Štefániktrail. Čo to je? No má to 140km a je to za 5 mesiacov. Odrádzajú ma, vraj som mladý a na taký pretek treba skúsenosti, lebo aj skúsení bežci to môžu vzdať. Idem do toho, som lepší než oni! Intuitívne si v hlave vytváram tréningový plán. Ide to ťažko, nemám to predsa len nechať tak? Nie! Postupne ubiehali január, február, marec, apríl, máj. Na konci prípravy som v najväčšej pohodičke dával aj 25km dlhé trasy v kopcoch, občas aj bez vody, naschvál, aby som si to sťažil. Stres stúpal s blížiacim sa dátumom štartu. Bože čo keď to nedám? Ako potom prídem domov medzi všetkých, ktorí ma odrádzali? Len by sa utvrdili v tom, že mali pravdu, že tam nemám ísť. Už iba preto to musím dať! Znovu balím batoh, teraz už viem, čo mi chutí, čo mám jesť cez deň, a čo zasa v noci, koľko piť, aby som nechytil tráviace ťažkosti. V škole píšem papierik, aby ma pustili skorej na vlak. V Piešťanoch prestupujem na autobus. Z Brezovej idem asfaltkou hore na Bradlo. No, pešo je to dosť ďaleko, ale aspoň sa rozhýbem. Hore to žije. Väčšina bežcov tu má aj niekoho z rodiny. Ja som tu sám. Čas do štartu si krátim balením bežeckého batohu, tak aby netlačil. Pred štartom sa so mnou niekto fotí. Teraz už viem, že aj toto bol moment, ktorý ma v krízach kopal dopredu. A už sme na štarte. Kokos, že 140km! Bože, dám to? Musím, už iba kvôli sebe. Bum! Odštartované. Klídek, neprepáliť, drž si svoje "transportné" tempo. Prvá občerstvovačka. Voda a šup ďalej. Za Bukovou, budú Záruby, hmm, tie poznám akurát tak z atlasu. Cez geografiu som si vždy hovoril, že by to tam mohlo byť krásne. Mýlil som sa, bolo to ešte krajšie. Chytili sme tam spln. Obraz na celý život. Bežím s českým kamarátom, spoznali sme sa na "štefánikovi". Celý čas som sa bál jednej veci, časové limity na občerstvovačkách. Na Zárubách sa mu zverujem s týmto strachom, mávne rukou, "to bude dobrý, dáme to". Darmo, strach zo mňa padá, škoda, že padám spolu s ním... Paličky letia na všetky strany. Vstávam, žijem, ak by som padol na inú stranu, bolo by horšie. Pri priehrade je zima. Nezdržujem sa tu. Rýchlo ďalej. Postupne bude svitať, chcem toho stihnúť v noci veľa, aby ma cez deň "nezapieklo". Darí sa. V Bratislave ma drtí neskutočná kríza. Nepoznám to tu. Jezuitské lesy ma už štvú, už druhýkrát. Na schodoch na Mudroňovu ulicu to bolo dosť husté. Už iba ten blbý hrad a malo by to byť. Ale kde je to ministerstvo, nemám už ani vodu, ani energiu, ani chuť, vtom vidím cedulku, ministerstvo vnútra. O kúsok ďalej stojí niekto v zelenej veste, neviem kto to je, ale vetu, ktorú povedal si zapamätám navždy. "Ide ďalší, už iba 300 metrov a máš to". Fakt?! Ubolené telo reaguje na poslednú zúfalú dávku adrenalínu, nič ma nebolí. Vidím cieľ, som tu, a ona je tu tiež. Moja stará 35-ka Deuter. Medaila, nejakí ľudia, voda, foto. Bohužiaľ, zostal by som dlhšie, ale ide mi vlak. Prezliekam sa a idem na stanicu. Neverím tomu. Kupujem si lístok. Sadám do voľného kupé. Vlak sa pohýna. Pri Piešťanoch sa nakláňam nad klimatizáciu, začínam si to uvedomovať. Dal si to a ideš domov! Po svojich! S úsmevom na ksichte.
V Novom Meste vystupujem, ťažko, ale ide to. Večer si líham s jedným z najkrajších pocitov, aké som zažil. Nad hlavou medaila, vedľa wrag s logom "štefánika".

Jeden "boj" sa skončil, ale už sa neviem dočkať ďalšieho, je to ako droga. Príprava "zhltla" veľa, niekedy aj viac, ako by som čakal, niektoré veci by som spravil inak, ale jednu vec neľutujem. Že som sa odhodlal, vyrazil za zónu komfortu. A najkrajšie na tom je, že všetko sa to začalo v neutešený novembrový večer pred pár rokmi... Nebyť vtedy toho rozhodnutia...
A čo som tým chcel povedať?
Prekonávajte sa, buďte na seba nároční, pomáhajte druhým a buďte ústretoví. Nečakajte, začnite behať hneď, aj kilometer, ďalšie prídu. A hlavne, behajte tak, ako si to telo a srdce žiada. Nezáleží na tom, či ste šprintér alebo ultra, sme bežci, občas aj blázni. Šťastní blázni.

 b2ap3_thumbnail_StefanikTrail2013-9.jpgb2ap3_thumbnail_StefanikTrail2013-33.jpgb2ap3_thumbnail_DSC_4501.JPG

Počet zobrazení: 5323
0

Pridané od dňa v Užitočné informácie

Ľudia, to bol zážitok!

Počet zobrazení: 3644
0

Včera Pali „Značkár“ dokončil nočné značenie celej trasy STEFANIK TRAIL v smere z Bradla do Bratislavy. Na rozdiel od „denných“ červeno-bielych fáboriek, ktorých čas príde až tesne pred štartom, ide o značenie malými šedými pásikmi, ktoré sa používajú pri výrobe reflexných odevov hasičov alebo šoférskych viest.

 

b2ap3_thumbnail_reflex-paska.jpgStoosemdesiat  metrov pásky nastrihaných na cca 6000 trojcentimetrových kúskov. To je približne 43 značiek na kilometer, z ktorých je väčšina umiestnená vo výške od pása dole aby unavení bežci nemuseli kade-tade hlavou pátrať a mohli sa sústrediť len a len na svoj výkon. V prudkých stúpaniach ako sú Záruby alebo Vápenná nájdete Paliho reflexy pripevnené aj priamo pod nohami na tvrdých koreňoch stromov vytŕčajúcich zo zeme. Skúste kancelársku spinku vraziť do super tvrdého oválneho koreňa stromu a uvidíte aká je to „šťavnatá“ robota… To je odhadom 4000 drepov v lese, urobených často nie v ideálnych podmienkach. Včera to nebolo prvýkrát keď Pali pri značení zmokol ako myš, ale to už tak občas pri „tréningu“ chodí, respektíve beží. Ak by mal každý Paliho drep znamenať zohnutie pre jeden hríb, to by bolo plných košíkov!

Počet zobrazení: 3713
0

b2ap3_thumbnail_nao3.jpgKde bude tam bude, bude jedna noc. Vlastne by ich malo byť omnoho viac pokiaľ si tú noc s veľkým „N“ chcete naozaj užiť.

 

Aj vy ste boli v detstve súčasťou nočných pochodov a hier v letných táboroch? Aj vy ste hľadali indície vedúce k rozlúsknutiu rébusu a pri každej skrýši s ďalším heslom bol bubák v pyžame blikajúci baterkou a trasúci všetkým čo má poruke. Aj vy ste si pri tom takmer vždy cvrkli do gatí? Áno? Tak vedzte, že tento scenár vás na STEFANIK TRAIL nečaká. Prečo? Lebo vám čo-to poradíme...

Počet zobrazení: 5846
0

Pochopíš až v cieli. Tak znie heslo prekážkového behu Spartan Race. Myslím, že o tom je život, aby sme sa neustále prekonávali a posúvali svoje hranice ďalej. Ako inak môžeme zistiť na čo máme a na čo nie, ak to nevyskúšame? A je jedno, či ide o kilometrový beh, maratón, ultramaratón, alebo iný športový výkon. Aj kvôli tomu sme sa s Mattom prihlásili na Štefánik TRAIL  140.

Počet zobrazení: 5836
0

Pridané od dňa v Užitočné informácie

 

Ahojte,

po zhliadnuti uputavky na Stefaniktrail som napisal zopar otazok organizatorovi, a zacinal som so slovami:  to video je ako virus, odkedy som ho videl neda mi poriadne spavat.....

Nie som ziaden profi sportovec, len som objavil lasku k horam a prirode, napriek tomu asi vycnievam z radu svojich znamich pretoze ma ako magnet pritahuju uputavky typu, .....Bike challenge s 9000m prevysenim pocas 200km, samozrejme hlupak netrenovany musel som absolvovat a to hned tu najtazsiu kategoriu..... nakoniec som skoncil ako posledny kvalifikovany pretekar... ;-))

Počet zobrazení: 3904
0

Okrem toho, že rád získam sľúbenú cenu od organizátorov :) by som sa rád podelil aj o pár vecí, ktoré mi naznačujú, že pre mňa ako nováčika môže byť táto výzva splniteľná.

Počet zobrazení: 4321
0

Na úvod nového roka prinášame rozhovor s Martinom Urbaníkom, organizátorom podujatia STEFANIK TRAIL.

 

Martin, môžeš nám na úvod predstaviť seba a cestu, ktora ťa viedla k ultra trailu?

Som z Bratislavy, mám 37 rokov a doma mám skvelú manželku Zuzku a synov Jakuba (6) a Lukáša (4). V čase, keď som bol bez záväzkov, som trávil veľa času horskou turistikou. Hlavne v Tatrách a v Malej Fatre. Malé Karpaty som obchádzal. Z detstva som poznal Kolibu, somársku lúku pod televíznou vežou, Kačín, a Železnú studničku. Myslel som si, že to sú celé Malé Karpaty. Vyrážal som teda za dobrodružstvom po diaľnici na sever. Dnes sa za to aj trochu hanbím.

Počet zobrazení: 4772
0

b2ap3_thumbnail_drop_bags.jpg

SLUŽBU "DROP BAG" PRE VÁS POSKYTNEME VĎAKA NÁŠMU PARTNEROVI PSA PEUGEOT CITROEN!!! ĎAKUJEME!

POZOR: "DROP BAGY" Vám možu veľmi pomocť, ale Vás aj rozhodiť a spomaliť. U nás zatiaľ nemajú veľkú tradíciu, často teda nevieme ako túto službu využiť vo svoj maximálny prospech.

Počet zobrazení: 3439
0